Toto je príbeh, príbeh mladej slečny s nosom večne strčeným v knihách, príbeh založený na skutočných udalostiach. O študentke, ktorá väčšinu času trávila študovaním a domácimi prácami. Nevyhľadávala vzrušujúce zážitky, ani flirtovanie s chlapmi po baroch, nepotrebovala žiadne rozptýlenia. Jednoduchá monotónnosť jej života jej vyhovovala. Jej srdce už bolo preniknuté bôľom, a preto si uvedomovala krásy života, ktoré ostatní ubehaní ľudia životom prehliadali, nevideli postupné zafarbovanie jesenných listov, nevideli strhané tváre ľudí vôkol seba, nevnímali prvý slnečný lúč predierajúci sa skrz oblaky…
Bavila ju jednoduchosť, vyhýbala sa ľuďom s pretvárkou, nevyhľadávala konflikty, hľadala len pokoj. Milovala úsmevy druhých ľudí, ich vášeň pre prácu, ich koníčky. Jej mandľovo zelené oči vedeli upútať nejedného chlapa, ale žiadny ju nevedel zaujať. Nie, neberte to tak, že je obyčajná zatrpknutá feministka. Jej príbuzní ju nahovárali nech si niekam vyrazí, ale ona mala vždy po ruke vzdelané výhovorky.
Raz večer jej zavolala krstná mama:„Ahoj slniečko, v práci mi ponúkli lístky do divadla na bláznivú komédiu Z rúčky do rúčky, tak ma napadlo, či by si sa šla so mnou skultúrniť? Žiadne protesty nechcem počuť, veď kedy si bola naposledy v divadle?“ vyvalila na ňu prúd slov, na ktorý ani nestihla poriadne reagovať. Ani sa nenazdala a budúci štvrtkový večer mala divadelne naplánovaný.
Na večernej prednáške sa nemohla sústrediť na súvislý prúd pána prodekana, ktorého výklad by skolil aj Einsteina, veď naposledy bola v divadle pred piatimi rokmi. Pri spomienke na červené rady sedadiel ladené s kobercami a na tie úžasné výkony hercov sa milo usmiala, ale na nepríjemnú strnulú bolesť v dlhých nohách spôsobenú celovečerným sedením a úzkou uličkou jej úsmev náhle skysol na tvári. S povzdychom, veď jej to hádam prospeje, sa sklonila pokračovať vo svojich rozbabraných poznámkach.
Vo štvrtok bola ako vždy zavalená písaním protokolov do školy, varením a praním. Nakoniec sa rýchlo vychystala do divadla. Na zastávke nedočkavo vyčkávala autobus, keď zrazu zacítila cigaretový dym, okamžite sa obzrela a za ňou stál chlap v mračne dymu, tmavej pleti, čiže róm. Spokojne si pobafkával a jedným očkom ju sledoval, všimol si jej pohľad, a tak sa v mihu pozrela na cestu, po chvíľke začula za sebou hrubší mužský hlas:„Kam ste sa vybrali slečinka?“, ani nestihla poriadne odpovedať, keď sa spoza rohu vyrútil kočík s rodinkou, kočík zrazu zmenil smer a rútil sa rovno na ňu, tesne za ňou zastal a ona za kočíkom zbadala malého chlapca, pravdepodobne to bol príbuzný chlapa, čo sa jej prihovoril. Našťastie pred ňou v ďalšej chvíli zastal autobus a ona s úľavou nastúpila.
Počas cesty volala s krstnou mamou, ktorá jej povedala, že predstavenie začína o 18:30, v tej chvíli si uvedomila, že to pravdepodobne nestíha, pretože celý čas bola v tom, že to začína o 19:00, tak sa nakoniec s krstnou dohodla, že si švihne a počkajú sa pred vstupom. Po vystúpení z autobusu sa rozbehla cez mesto až k divadlu, v duchu si nadávala, že len čert jej bol toto dlžný.
Prešla všetkými prechodmi cez cestu a pred ňou sa rozprestierala vysvietená pešia zóna, s úľavou si uvedomila, že pozná skratku cez bočnú uličku, vbehla do nej, utekala, čo jej dych stačil, vedela, že ak to nestihne, tak má po predstavení. V myšlienkach blúdila, čo spraví ak… zrazu zacítila ako do niečoho vrazila, jej telo po náraze očakávalo, že sa zvalí na zem ako hnilá hruška, ale niekto ju zachytil. Obaja sa zakymácali v pevnom objatí, otrasená prudko dýchala a snažila sa spamätať, čo sa práve stalo. „Si v poriadku?“ ozvalo sa z tmy nad ňou.
V tej chvíli si uvedomila, že ju niekto k sebe silno tisne. „Áno,“ ticho vytisla zo seba a snažila sa neznámemu vymaniť. Zrazu sa jej zakrútila hlava z tak náhleho zastavenia behu, že sa jej podlomili kolená. Neznámy ju zachytil, vzápätí si uvedomila tú bizarnú situáciu, a preto len šepla:„Nechajte, sadnem si.“ S povzdychom si sadla na obrubník a nad ňou sa opäť ozval melodický mužský hlas:„Odpusť mi, chcel som zabrániť zrážke, ale všimol som si ťa v poslednej chvíli, bola si tak rozbehnutá.“ „To je v poriadku, to skôr ja by som sa mala ospravedlniť,“ šepla zachrípnuto. „Nechcem byť dotieravý, ale kam sa tak náhliš ako neriadená strela?“ Vzhliadla hore a zbadala šibalský úsmev a o to viac prefíkaný záblesk v jeho očiach, striaslo ju, cítila sa neisto ako tam tak sedela, pomaly sa postavila, chcel jej pomôcť, ale odmietla ju s nesúhlasným pohľadom.
„Utekám na divadelné predstavenie, ktoré začína o tri minúty,“ povedala s pohľadom upretým na hodinky. „Môžem ťa odprevadiť, ak chceš,“ šibalský úsmev mu stále ihral na perách, „aby si tam nevpálila ako neriadená strela.“ Kým to stihol dopovedať bola už pár metrov pred ním, dobehol ju a ona mu len odvrkla, „len aby ťa tá neriadená strela nezmietla so sebou.“ Dobehli k divadlu, pri vstupe videla ako na ňu máva krstná mama, neznámemu rýchlo šepla:„ďakujem a zbohom,“ široko sa na neho usmiala a než sa stihol spamätať, už jej nebolo.
Predstavenie bolo úžasné, výkony hercov bravúrne, cez prestávku sa všetci nahrnuli na záchody, predávali sa vychladené predražené minerálky, predražené poháriky s vínom, tyčinky na zahryznutie, a predsa v tom prostredí sa Karin necítila, tak príjemne, ako by očakávala, obzerala sa okolo seba a videla mužov v oblekoch, staršie dámy v kostýmoch, mladé ženy v priliehavých šatách a nevedela pochopiť ten pocit, ktorý ju premkýnal.
Po skončení predstavenia sa pekne poďakovala krstnej mame za príjemný kultúrny zážitok, vrúcne sa rozlúčili a každá sa vybrala svojím smerom, krstnú čakal odvoz domov a Karin zavolala tatinovi, aby po ňu prišiel na stanicu. Ako tak stála na osvetlenej pešej zóne, postupne sa začala dvíhať hustá hmla, striaslo ju, ľudia sa v nej postupne strácali. Zrazu sa pred ňou vynorila tmavá postava, z ktorej sa vykľul jej neznámy, široko sa na ňu usmial a poznamenal:„Vyrazil som od kamaráta o niečo skôr a zdá sa, že sa oplatilo pokúšať šťastie.“ „Ja som Marek, rád ťa opäť stretávam,“ nechápavo mu potriasla rukou, ktorú jej podal. „Karin, teší ma.“
„Kam máš namierené?“ S povzdychom sa na neho usmiala, „idem na železničnú stanicu.“ Rozžiaril sa ako slniečko a bez ďaľšieho vypytovania sa, povedal:„Takže, smer železničná stanica!“ Cestou na stanicu Karin zistila, že si s Marekom výborne rozumie, so smiechom dorazili na miesto, Karin zastala pred vchodom na železničnú stanicu a s úsmevom mu povedala:„Tak a sme tu, tatino by mal po mňa o pár minút prísť autom.“ Pri pohľade do jeho očí ju striaslo, boli hlboké, hnedé, orámované dlhými mihalnicami. „Už by bolo načase, keď vidím ako ťa trasie.“ Nakoniec sa s ním rozlúčila, vypýtal si od nej kontakt a so žmurknutím sa stratil v hmle.
Príbehy zvyčajne končia šťastným koncom, ale tento skončil realisticky, na druhý deň, Karin zistila, že dostala zápal močových ciest, mala také bolesti, až ju tatino musel zobrať na pohotovosť, dostala antibiotiká a musela sa minimálne týždeň liečiť. V myšlienkach nevedela k akému záveru má nakoniec dospieť, jej kultúrny zážitok sa zmenil na pekné fiasko, jediné, čo jej zostávalo, bolo, zobrať si z toho veľké ponaučenie.
Na tretí deň sa jej ozval Marek, podarilo sa jej vysvetliť mu, že si nevymýšľa a naozaj sa dostala do situácie, že na žiadne rande momentálne ísť nemôže. Po neodbytnom presviedčaní mu sľúbila, že sa s ním v najbližšej dobe určite stretne. Po tomto rozhovore zistila, že sa škerí ako slniečko, predsa len to bolo všetko na niečo dobré. A predsa len stále platí pravidlo:“všetko zlé je na niečo dobré.“
Celá debata | RSS tejto debaty